Každý kto stratil prácu, alebo z nej dobrovoľne odišiel pozná pocit akéhosi strachu z budúcnosti. Čo bude ďalej. Neviem či to je strach, alebo len nejaká obava či zlý pocit. Človek sa zamyslí, a začne uvažovať či to bol správny krok alebo to začne ľutovať. Každý prežíva tento aj tak dosť nepríjemný pocit inak. Ja osobne som nevedela prestať pracovať :) po troch odpracovaných rokoch, som sa rozhodla prácu ukončiť, pretože ma už nenapĺňala a kolektív, ktorý sa niekoľkokrát zmenil, ma dosť deprimoval. Nakoniec padlo rozhodnutie a dala som výpoveď.
Po prvom týždni, ktorý ubehol príšerne rýchlo som si ani neuvedomovala, že som nezamestnaná. Začala som si to uvedomovať až v čase, keď som sa "ocitla" na chodbách úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, kde bolo strašne veľa ľudí, ktorí vyzerali, že to tam už poznajú :) Pre mňa to bola nová skúsenosť, neviem povedať či príjemná alebo nepríjemná.
Po zaevidovaní sa na úrade práce a po podaní žiadosti na absolventskú prax mi začali po troch rokov prázdniny. Toto obdobie ukončenia pracovného pomeru sa udialo k 30 júnu. Takže leto a prázdniny som si mohla konečne po dlhej dobe poriadne užiť. Tešila som sa na prázdniny. Ale hneď na druhý týždeň som bola nervózna a práca mi veľmi chýbala. Ten pocit zodpovednosti, užitočnosti, to čo ma v práci bavilo a napĺňalo. Ako si rýchlo som zabudla prečo som odtiaľ odišla.
Tak už po dvoch týždňoch to neboli vytúžené prázdniny, ale nútené voľno. Kedy sa mi nič nechcelo, dokonca ani ráno vstať, pretože nebol dôvod. Hneď som si spomenula na chvíle prázdnin počas školských čias, kedy som toto obdobie dvoch mesiacov nenávidela. Na šťastie sa mi v polovici augusta ozvala milá teta z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá mala a doteraz aj má na starosti absolventov, teda záujemcov o absolventskú prax. Ozvala sa, a povedala mi dobrú správu, že má pre mňa spoločnosť, v odvetví, ktoré študujem. Veľmi som sa potešila.
Hoci som bola stále evidovaná na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, mala som aspoň nejakú prácu. Áno mnohí mi hovorili, že načo sa mám trhať, keď dostávam dávku v nezamestnanosti, ale to sedenie doma ma ubíjalo a deprimovalo. Som šťastná, ak som vyťažená na 125% a nie na necelých 25%. Mne takýto životný štýl nevyhovuje.
Akonáhle prišiel 2. september, ja som sa nastúpila na absolventskú prax. 4 hodiny práce, ale povedala som si, že aspoň niečo, a tešila som, že sa niečo naučím. Ale prvý deň, posadili ma ku žienkam do podateľne, a dali predomňa kopu obálok so slovami: Toto treba vypísať! Vieš ako sa to robí? Fú, vydýchla som a zamyslela sa, či vyzerám, ako totálny idiot, ktorý neviem ani len obálku vypísať? Po 15 minútach som kopu vrátila späť s prosbou o ďalšiu, tentoraz plnohodnotnejšiu prácu. Postupne sa tak aj stalo, a tieto žienky sú moje kamošky dodnes, čomu sa veľmi teším.
Nakoniec sa skončila etapa môjho života na absolventskej praxi. Neuplynulo ani celé časové obdobie, a ja som nastúpila do novej práce s 8 hodinovým pracovným časom, a postupne začala aj škola a môj kolobeh sa znova začal, čo ma veľmi teší :)
Ale napriek všetkému som sa snažila využiť situáciu, že som bola evidovaná na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, pretože hoci to veľa ľudí ani len netuší, úrad poskytuje množstvo rôznych príspevkov uchádzačom, ktorý si našli prácu. Ako som už dávnejšie písala článok, že aj mne štát prispieva na benzín, pretože mám nárok na príspevok na dochádzku za prácou. Taktiež sú aj iné príspevky, napríklad príspevok na presťahovanie za prácou, alebo dokonca ešte počas evidencie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, aj na príspevok na náhrada časti cestovných výdavkov, ktoré súvisia s absolvovaním vstupného pohovoru alebo výberového konania u zamestnávateľa.
Je zaujímavé, na čo všetko máme nárok, ale musíme to samozrejme aj vedieť, veď ako sa hovorí: Neznalosť zákona neospravedlňuje! No čo už, všetci vieme, že je to tak, a nikto s tým nič nespraví...
Po prvom týždni, ktorý ubehol príšerne rýchlo som si ani neuvedomovala, že som nezamestnaná. Začala som si to uvedomovať až v čase, keď som sa "ocitla" na chodbách úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, kde bolo strašne veľa ľudí, ktorí vyzerali, že to tam už poznajú :) Pre mňa to bola nová skúsenosť, neviem povedať či príjemná alebo nepríjemná.
Po zaevidovaní sa na úrade práce a po podaní žiadosti na absolventskú prax mi začali po troch rokov prázdniny. Toto obdobie ukončenia pracovného pomeru sa udialo k 30 júnu. Takže leto a prázdniny som si mohla konečne po dlhej dobe poriadne užiť. Tešila som sa na prázdniny. Ale hneď na druhý týždeň som bola nervózna a práca mi veľmi chýbala. Ten pocit zodpovednosti, užitočnosti, to čo ma v práci bavilo a napĺňalo. Ako si rýchlo som zabudla prečo som odtiaľ odišla.
Tak už po dvoch týždňoch to neboli vytúžené prázdniny, ale nútené voľno. Kedy sa mi nič nechcelo, dokonca ani ráno vstať, pretože nebol dôvod. Hneď som si spomenula na chvíle prázdnin počas školských čias, kedy som toto obdobie dvoch mesiacov nenávidela. Na šťastie sa mi v polovici augusta ozvala milá teta z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá mala a doteraz aj má na starosti absolventov, teda záujemcov o absolventskú prax. Ozvala sa, a povedala mi dobrú správu, že má pre mňa spoločnosť, v odvetví, ktoré študujem. Veľmi som sa potešila.
Hoci som bola stále evidovaná na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, mala som aspoň nejakú prácu. Áno mnohí mi hovorili, že načo sa mám trhať, keď dostávam dávku v nezamestnanosti, ale to sedenie doma ma ubíjalo a deprimovalo. Som šťastná, ak som vyťažená na 125% a nie na necelých 25%. Mne takýto životný štýl nevyhovuje.
Akonáhle prišiel 2. september, ja som sa nastúpila na absolventskú prax. 4 hodiny práce, ale povedala som si, že aspoň niečo, a tešila som, že sa niečo naučím. Ale prvý deň, posadili ma ku žienkam do podateľne, a dali predomňa kopu obálok so slovami: Toto treba vypísať! Vieš ako sa to robí? Fú, vydýchla som a zamyslela sa, či vyzerám, ako totálny idiot, ktorý neviem ani len obálku vypísať? Po 15 minútach som kopu vrátila späť s prosbou o ďalšiu, tentoraz plnohodnotnejšiu prácu. Postupne sa tak aj stalo, a tieto žienky sú moje kamošky dodnes, čomu sa veľmi teším.
Nakoniec sa skončila etapa môjho života na absolventskej praxi. Neuplynulo ani celé časové obdobie, a ja som nastúpila do novej práce s 8 hodinovým pracovným časom, a postupne začala aj škola a môj kolobeh sa znova začal, čo ma veľmi teší :)
Ale napriek všetkému som sa snažila využiť situáciu, že som bola evidovaná na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, pretože hoci to veľa ľudí ani len netuší, úrad poskytuje množstvo rôznych príspevkov uchádzačom, ktorý si našli prácu. Ako som už dávnejšie písala článok, že aj mne štát prispieva na benzín, pretože mám nárok na príspevok na dochádzku za prácou. Taktiež sú aj iné príspevky, napríklad príspevok na presťahovanie za prácou, alebo dokonca ešte počas evidencie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, aj na príspevok na náhrada časti cestovných výdavkov, ktoré súvisia s absolvovaním vstupného pohovoru alebo výberového konania u zamestnávateľa.
Je zaujímavé, na čo všetko máme nárok, ale musíme to samozrejme aj vedieť, veď ako sa hovorí: Neznalosť zákona neospravedlňuje! No čo už, všetci vieme, že je to tak, a nikto s tým nič nespraví...
Komentáre